4- Možnosti

Stál bez pohnutia. Hľadel do diaľky, ale nič nevidel. Cítil vietor, ale nevnímal chlad ani vôňu, ktorú k nemu privial. Nepočul nočný koncert cvrčkov občas prerušený inými zvukmi noci. V hlave mu vírili myšlienky, no vždy sa vrátili k tomu istému.

  Nevedel to presne pomenovať, ale vedel že to nie je len chvíľková slabosť či fyzická príťažlivosť, čo ho k nemu lákalo. Už dávnejšie cítil k nemu niečo viac. Uvedomil si to postupne, na večierkoch, kam po dlhom presviedčaní Tweedledee predsa len občas zašli. Robil mu spoločnosť, keďže každá osoba, ktorá sa k nemu priblížila a chcela nadviazať rozhovor, bola okamžite odohnaná jeho sestrou. Neveril, že z jeho strany to bola len ľútosť a snaha utešiť ho. V tých chvíľach mu pripadalo, akoby svoje diplomatické Ja s nacvičenými frázami a správaním zmizlo a on mu ukázal to čo nedovolil nikomu. Avšak nebol si istý ani tým, že to robil z nejakého iného dôvodu ako len priateľstvo. Bol z toho zmätený.

  Chcel vrátiť čas, chcel aby bolo ráno, keď stál v kancelárii u Eclipse a snažil sa nehľadieť na neho. Ako tam sedí a upíja čaj s eleganciou, pre neho tak typickou a prirodzenou. Vtedy existovalo veľa možností, ako sa Mercredi dostala k jeho prívesku. Možno jej ho dal sám, aby jeho sestra o ničom nevedela. Mohol mu vypadnúť, ona ho našla a myslela si, že ho stratil on. Existovalo toľko možností. Ale keď uvidel záber, ako vychádza tak skoro ráno z jeho bytu... . Bolo nepravdepodobné, že by tam šla za niekým iným. Možno by bolo najlepšie, keby na neho prestal myslieť. Vzdať sa akéhokoľvek súkromia a naplno sa venovať práci a svojej sestre.

 Vrátil sa do izby. Ani nerozsvietil, tma mu dodávala akýsi pocit bezpečia. Prešiel k svojmu pracovnému stolu a až vtedy to zaregistroval. Nebol tam sám V duchu si nadával, že si to nevšimol skôr. Votrelec sedel na posteli a Tweedledum nepotreboval ani svetlo aby poznal jeho identitu.

  Vstal z postele a prešiel k nemu. Zastal necelé dva kroky od neho. Nie príliš ďaleko, aby mohol vnímať jeho prítomnosť, ani príliš blízko aby sa necítil ohrozený. Natiahol ruku. Tweedledum sa uhol a upieral pohľad kamsi mimo. Ak by sa mu pozrel do očí, určite by zistil na čo myslí. Bál sa toho. Nebyť tej, tej..., ani jej nevedel prísť v tú chvíľu na meno, bolo by všetko inak.

„Prečo si prišiel?“ prelomil po chvíli ticho, stále uhýbajúc pohľadom.

„Nie je to zrejmé?“

„Prečo si prišiel?“ zopakoval dôraznejšie. Armblast bol prekvapený jeho odmeranosťou. Vedel o tom, čo sa stalo jeho sestre, ale nechápal, prečo je taký naštvaný na neho. Tej noci došlo len k menšiemu nedorozumeniu, teda aspoň si myslel, že len k menšiemu. Žeby ho to až tak vzalo? Nie, Tweedledum je niekedy hašterivý, ale nikdy nie precitlivený.

„Chcel som vedieť, ako ti je. Mercredi mi povedala, čo sa stalo.“ Tweedledumovi zovrela krv v žilách pri vyslovení toho mena.

„Povedala ti to pred alebo po tom ako si sa s ňou vyspal?“ vyprskol jedovato. Uvedomil si, že sa správa ako nejaké žiarlivá milenka, vziať to späť však už nemohol.

  Armblast ani nedýchal. Prekvapenie z jeho tváre rýchlo mizlo a začalo mu mykať kútikmi. Tweedledum stál v nemom úžase, ktorý vzápätí vystriedala zúrivosť. To mu to pripadá také zábavné pohrávať sa s niekým? Vyrazil po ňom. Jeho útok bol v okamihu odvrátený a ani nevedel ako a ležal na posteli tvárou v tvár Armblastovi. Jednu ruku za chrbtom, takže ju mal uväznenú pod sebou a nemohol s ňou hnúť. Druhú mu Armblast pridržiaval nad hlavou a obkročmo mu sadol na stehná, čím ho úplne znehybnil.

„Medzi mnou a Mercredi nič nie je. Jediný vzťah, ktorý máme je pracovný. Ako audítor potrebujem informácie, ku ktorým má prístup a ktoré mi poskytuje.“

  Pustil ho a sadol si na kraj postele. Tweedledum sa posadil vedľa neho udržiavajúc bezpečnú vzdialenosť.

„Ako sa potom dostala ku ...?“ zovrel v ruke prívesok, akoby v ňom hľadal oporu. Armblast si až teraz spomenul, že v tú noc zaspával s jeho príveskom v ruke. Prezeral si ho až kým nezaspal a ráno sa už prebudil bez neho. Začal prehľadávať posteľ, práve keď prišla Mercredi.

 „Občas sa u mňa ráno zastaví a ja ju odveziem do práce.“ Tweedledum k nemu vzhliadol.

  Srdce mu skoro zastalo, keď videl jeho zmätený a smutný pohľad. Najradšej by ho schoval vo svojom náručí a chránil vlastným telom, ale nebol si istý, do akej miery to bol dobrý nápad.

„V to ráno... prišla skôr a ja som sa práve chystal do sprchy. Mnohokrát, keď som ju nechal na chvíľu samú, som potom našiel popravenú posteľ či raňajky na stole.“ Unavene si povzdychol a po chvíli mlčania pokračoval.

„Keď som vyšiel zo sprchy, bola preč a na stole som našiel kávu s odkazom, že musela naliehavo odísť.“ To, že tam bola podpísaná S láskou Mercredi radšej vynechal. Už tak bolo v tých nádherných rubínových očiach príliš veľa bolesti. Prisunul sa k nemu bližšie a znova k nemu natiahol ruku. Teraz sa Tweedledum neuhol ako predtým. Nechal Armblastove prsty dotknúť sa jeho tváre, jemne skĺznuť na krk a pokračovať ešte nižšie, aby mu mierne odhrnul neposedný prameň vlasov.

„Prečo je pre teba také ťažké pochopiť, že si pre mňa viac?“ Sklonil sa k nemu a prešiel jemne jeho pery svojimi. Než sa však mohol pokúsiť aj o niečo viac, Tweedledum sa od neho odtiahol.

„Mal by si ísť.“

„Nemám s tebou ostať...“

„Choď. Prosím.“ Naposledy ho jemne pobozkal na tvár a podvolil sa. Obaja potrebujú čas na premýšľanie.

  Stál nervózne pred dverami a uvažoval, či by sa radšej nemal zvrtnúť a odísť. Hlboký nádych a výdych. Chystal sa zazvoniť, keď sa prudko otvorili dvere a v nich stál Dextera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že červenovlások nemá dobrú náladu. Premeral si Tweedleduma, ktorý od prekvapenia nevedel zo seba vydať ani hlások, a vyrazil preč.

„Dex!“ Sinistra kričal , bezmocne hľadiac za svojím partnerom. Usmial sa na Tweedleduma. Pokynul mu aby šiel dnu a viedol ho do obývačky. Tweedledum sa usadil na pohovke, sledujúc Sinistru, ktorému prsty behali po klávesnici mobilu.

„Dextera je niekedy strašne náladový,“ s povzdychom odložil mobil a uvelebil sa oproti. „Vtedy stačí jedno slovo a už je oheň na streche.“

„Ako sa má Dledee?“

„Bez zmeny. Skúšajú všetko možné. A ešte k tomu...“ náhle stíchol a na lícach sa mu objavilo jemné začervenanie.

„Problémy s Armblastom?“ skúsil opatrne Sinistra. Mlčanie a silnejšie sčervenanie mu boli dostatočnou odpoveďou. Vstal a prisadol si k nemu. Za tie roky sa naučil, že vzájomná blízkosť je niekedy viac ako slová útechy.

„Začiatky sú vždycky ťažké, ale zároveň nádherné. Pri jednej misii som si uvedomil, že Dex je pre mňa viac ako partner, priateľ a brat. Skoro som vtedy o neho prišiel.“

„Aké to bolo potom? Myslím...“

„Pár dní potom, ako sa vrátil z nemocnice Dextera zaspal pri filme. Nedokázal som ho zobudiť a tak som ho nechal spať ďalej. Neustále sa ale prevaľoval, myslel som že má zlé sny. Nemal som srdce ho zobudiť, tak som ho chcel len dotykom ubezpečiť, že je všetko v poriadku. A vtedy preskočila iskra.“

„To myslíš ako vo filmoch ...“

„Nie, bola to statická elektrina.“ Sinistra sa uškrnul.

„Dextera sa samozrejme okamžite zobudil. Myslel som, že začne na mňa kričať alebo tak.“ Pri tej spomienke sa musel usmievať.

„Namiesto toho ma však stiahol k sebe a potom... myslím že výsledok je jasný.“

Náhle sa otvorili dvere. Obaja strnuli a hľadeli na Dexteru, ktorý sa usadil, teda skôr hodil, na sedačku.

„V prvom rade si urob priadok so svojimi citmi. Potom sa môžeš pohnúť ďalej a rozhodnúť sa, aj keď podľa mňa máš len tri možnosti. Buď ste len dobrí priatelia, o čom hlboko pochybujem, alebo je to len fyzické, čo by sa vyriešilo jednou nocou, ale tomu tiež  neverím.“

Tweedledum sa zmätene pozrel na Sinistru, ktorý zase fascinovane civel na Dexteru.

„Tretia možnosť je, že sa bojíš dôverovať svojim pocitom a nevidíš to, čo je zrejmé na prvý pohľad. Tak konečne pohni zadkom a niečo urob. Nečakaj, že sa to vyrieši samo, alebo že to urobí niekto za teba!“

Tweedledum chvíľu zaváhal, no predsa sa zodvihol a oboch prekvapil rýchlym objatím. Než sa stačili spamätať bol preč.

Sinistra snáď prvý krát v živote nevedel čo povedať. Nečakal, že by sa do toho zapojil a ešte k tomu sa snažil pomôcť. Jeho výraz vytrhol Dexteru zo šoku.

„Kým si to nevyriešia tí dvaja, ani my nebudeme mať pokoj. Tvoja starostlivosť o druhých je niekedy neznesiteľná.“

Sinistra sa so smiechom po ňom vrhol a zvalil ho na gauč zahrňujúc množstvom bozkov. A Dextera sa tomu vôbec nebránil.

  Tweedledum cez sklo pozoroval ako jeho sestre práve dávali ďalšiu injekciu. Už ich ani nepočítal. Každú chvíľu skúšali nejaký liek. Raz sa dokonca zdalo, že to zabralo, ale vzápätí sa jej stav ešte viac zhoršil. Kŕče trvali aj niekoľko minút a boli také silné, že ju museli pripútať. Eclipse dokonca prehliadla aj spisy, do ktorých malo prístup veľmi málo ľudí a boli v nich záznamy zahrňujúce experimenty, o ktorých nemal nikto vedieť. Avšak ani to nepomohlo.

„Ako jej je?“ ozvala sa vedľa neho Lumiere s Eclaire po boku. Zmohol sa len na slabý povzdych. Mohol len čakať.

  Obďaleč postával Armblast. Po včerajšku si nebol istý, nakoľko by bolo múdre priblížiť sa k nemu. Jediná chyba a všetko sa uberalo úplne iným smerom ako chcel. A musel si priznať, že to bola jeho chyba. Chyba, kvôli ktorej ho teraz nemohol objať a ubezpečiť ho, že sa to zlepší. Aj keď nevedel, ako to s Tweedledee dopadne, ale snáď by to aspoň trochu pomohlo. Urobil by čokoľvek, aby... Mal chuť začať mlátiť hlavou o stenu, že si na to skôr nespomenul. Jedna možnosť by tu ešte bola. Ale na to potreboval jednu osobu.

  Tweedledum kútikom oka zachytil, ako Armblast náhle vyrazil preč. Najradšej by sám seba nakopal, že si to neuvedomil skôr. Dextera mal pravdu. Musí sa rozhýbať. Musia si to vyjasniť. Pozrel sa ešte na Tweedledee, ktorá už teraz pokojne ležala a vyrazil za Armblastom. Obratne kľučkoval pomedzi ľudí, aby ho dohnal, dokonca ho jedna sestrička napomenula, ale nevnímal ju. Náhle zastal. V šoku sledoval ako Armblast stojí uprostred chodby chrbtom k nemu a objíma Mercredi.