3- Až na dno

  Tma, ani len najmenší záblesk svetla. Z diaľky bolo počuť kvapkanie, ktorého ozvena sa odrážala z každej strany. Pripadalo mu, akoby bol v jaskyni. Snažil sa určiť, odkiaľ ten zvuk prichádza, ale ozvena mu to príliš sťažovala. Zavrel oči a snažil sa čo najviac sústrediť. Bol smädný, chcel sa napiť a opláchnuť tvár, ktorá ho pálila od horúčky. Vykročil pomaly smerom o ktorom si myslel, že ho privedie k vode. Malátny a vyčerpaný sa neustále potkýnal, niekoľkokrát aj spadol. Cítil, ako mu tečie krv z rany na nohe a každou chvíľou slabne.

  Srdce sa mu rozbúšilo keď zistil, že zvuk je o čosi hlasitejší. Oči sa pomaly prispôsobili tme, dokonca už rozoznal obrysy stien a vedel sa vyhnúť väčším prekážkam. Pokúsil sa zrýchliť, ale potkol sa a padol. Dvíhal sa zo zeme, keď si uvedomil, že jednou rukou spadol do niečoho mokrého. Zo stropu cez malý otvor prenikalo trochu svetla a tenký lúč dopadal na pokojnú hladinu. Pripadalo mu to ako jazero alebo prepadlisko, v ktorom sa postupne zhromaždila voda. Najradšej by tam ponoril celú hlavu, ale ovládol sa a po malých dúškoch pil osviežujúcu tekutinu. Nabral trochu do dlaní a omyl si tvár. Ešte raz sa napil, ale hneď vodu aj vypľul. Bola o čosi hustejšia a mala čudnú príchuť. Trocha železitú, no sladkastú. Pozrel na svoje ruky a od hrôzy až nedýchal. Boli celé od krvi! Celé jazero bolo plné krvi! Naplo ho na zvracanie. V duchu si nahováral, že to nemôže byť pravda, že má od vyčerpania vidiny. Zhrozene ale ďalej upieral zrak na červenú hladinu. Jeho pohľad upútal tmavý predmet plávajúci neďaleko. Predtým si to tam nevšimol a bol by prisahal, že to tam ani nebolo. Po chvíli si uvedomil, že je to ľudské telo. Vrhol sa do vody a brodil sa k nemu. Siahala mu povyše pása a každý pohyb mu spôsoboval bolesť. Zastal a telo obrátil. Srdce sa mu zastavilo. V jeho náručí spočívalo armblastove telo. Oblečenie mal potrhané a presiaknuté krvou, telo celé posiate hlbokými krvácajúcimi ranami. Bolesť a smútok sa v ňom miesili. Nemohol a hlavne nechcel tomu uveriť. Trasúcou rukou mu odhrnul mokré vlasy z tváre. Po lícach mu začali stekať slzy dopadajúce na telo v jeho náručí, chladné ako voda okolo. Až príliš chladné.

  Prudko sa posadil, ale bolesť v nohe a čiesi ruky ho prinútili okamžite si ľahnúť naspäť. Srdce mu bilo ako po maratóne a cítil, ako mu po spánku steká pot.

„Dobré ráno.“ Nad ním stál Sinistra a milo sa na neho usmieval. Tweeldedum sa zmätene rozhliadal okolo seba. Biele steny, pípajúce prístroje, nezameniteľný pach dezinfekcie a liekov. Nemocnica. V izbe bola ešte jedna posteľ, ale tá bola prázdna.

„Tweedlede príde poobede. Bola pri tebe celé dva dni a musel som ju dlho presviedčať aby si šla oddýchnuť. Chúďatko, bola úplne vyčerpaná.“ Popri rozprávaní sa posadil k nemu na posteľ a jemne mu vreckovkou stieral pot z tváre. Tweedledum sa nadýchol k otázke, ale radšej zavrel ústa. Na to bude čas neskôr.

„A ešte ti mám odovzdať jeden odkaz,“ povedal až príliš nesmelo, čo sa Tweedledumovi nezdalo a skúmavo si ho prezrel. Sinistra sedel so sklonenou hlavou a nervózne sa hral s voľne visiacim koncom svojej šerpy. Zhlboka sa nadýchol, akoby naberal odvahu oznámiť mu nejakú strašnú správu, no sklonil sa a vlepil mu na tvár pusu. Tweedledum len prekvapene zamrkal a vzápätí jemne sčervenal. Nebol však sám, aj Sinistra v tvári nabral na červenej farbe.

„To je od Armblasta,“ dodal potichu na vysvetlenie. Postavil sa a prešiel k oknu.

„Viem, že mi do toho nič nie je, ale čo sa stalo medzi vami?“ spýtal sa hľadiac uprene von oknom.

„Nič, to je ten problém,“ povedal po chvíli mlčania zlomeným hlasom. Schúlil sa ako mu to len bolesť dovolila, pevne objímajúc vankúš. Cítil sa tak o čosi viac v bezpečí pred inou bolesťou, ktorá pomaly nahlodávala jeho vnútro.

„On si myslel, že... že ho chcem využiť, aby...“ nedopovedal, len pevnejšie objal vankúš.

  Sinistra sa otočil od okna. Tušil, že sa stalo niečo , keď ho videl tej noci bezcieľne sa potulovať, kým on hľadal Dexteru urazeného po ich ďalšej hádke, ktorá sa strhla chvíľu po odchode z baru. Pristúpil k nemu a rukou ho jemne pohladil po tvári. Tweedledum sa našťastie trochu upokojil pod jeho dotykom, dokonca sa aj málinko usmial. Ale bol to nútený úsmev.

  Decentné zakašľanie ich upozornilo, že už tam nie sú sami. Vo dverách stál Dextera.

„Zavolala si nás Eclipse,“ povedal len a zmizol na chodbu.

Sinistra sa s ním rozlúčil a nasledoval Dexteru. Tweedledum  ostal sám v izbe len so svojimi myšlienkami a bolesťou.

  Nevedel ako ďalej. Miloval svoju sestru, ale bola to súrodenecká láska a len to človeku nestačí. Určitý čas možno áno, ale potrebuje tiež niekoho, koho bude milovať iným spôsobom. A kto bude milovať jeho. To, že Armblast bol muž, mu starosti nerobilo. Denne stretával také páry, odhliadnuc od Sinistru s Dexterom. Skôr sa obával reakcie svojej sestry. Veď vtedy mu sama povedala, že sa bojí, aby o neho neprišla. Aj on sa bál samoty, ale nechcel sa rozhodovať medzi nimi dvoma. Jeho sestra bola tvrdohlavá a samozrejme ju mal rád. Na druhej strane, nevedel čo presne k nemu cíti Armblast, ani on k nemu. Teraz si nebol istý ničím.

  Tiché zaklopanie ho vyrušilo v premýšľaní a do izby vstúpila Tweedlede. Za ňou stáli dvaja muži v bielych uniformách s červeným krížom na rukávoch. Podišla k nemu a pevne ho objala. V prvej chvíli mal pocit, akoby sa trochu triasla.

„Dnes ťa prevezú domov. Doktor povedal, že to nie je také vážne ako to vyzeralo, ale stratil si veľa krvi a...“ zasekla sa v polke vety a sledoval jeho ruku. Trochu zasykla, keď sa dotkol modriny na ramene, prechádzajúcu všetkými škálami fialovej a žltej farby. V očiach mu zaiskrilo.

„Len ma zasiahol jeden z úlomkov,“ uistila ho s úsmevom. „Ty si dopadol podstatne horšie. Budeme musieť pritvrdiť tréning.“ Tweedledumovi sa ani trochu nepáčil jej výraz, keď to hovorila a trochu sa zamechril.

  Ubehol týždeň, počas ktorého mu Tweedlede skoro vôbec nedovolila opustiť posteľ. Výnimkou bola kúpeľňa, ale tam ho pre zmenu obskakovalo automatizované služobníctvo. Zranenie sa celkom rýchlo hojilo ale . Pár krát ho bol navštíviť aj Sinistra, no väčšinou bol po niekoľkých minútach taktne vyhnaný jeho sestrou. Nehovoriac o tom, že ich nenechala samých ani len na sekundu. Tweedledum bol rád, že lieky utlmovali nie len bolesť v nohe, ale aj jeho myseľ. Inak si nevedel predstaviť, ako by to vydržal. Cítil sa viac ako nejaká šľachtená pleseň, než čokoľvek iné. Neznášal ničnerobenie, aj keď bol zranený.

„Nee-san, musela si ho zase vyhodiť?“ Nech sa akokoľvek snažil, nezakryl svoje rozhorčenie, keď sa zavreli dvere za Sinistrom. Tweedlede bola v tú chvíľu stelesnená nevinnosť.

„Nevyhodila som ho. Len som zdôraznila, že potrebuješ ešte oddychovať,“ odpovedala s úsmevom a pokračovala v odpratávaní. To už musí prestať! A najlepšie hneď teraz! vírilo mu v hlave.

„Nemyslíš, že to trochu preháňaš?“ začal trochu jemnejším tónom. Nechcel, aby to skončilo ako vtedy pred akciou.

„Ako to myslíš?“ nechala všetko tak a uprene ho pozorovala.

„Nemôžem sa ani pohnúť z postele, poprípade ma sleduje nejaká kopa železa, správaš sa ku mne ako k mrzákovi a každého, kto príde odháňaš!“ chrlil zo seba. Tweedlede od prekvapenia skoro zabudla dýchať. Jej údiv netrval však dlho.

„Rana sa ti môže znova kedykoľvek otvoriť, takže aj najmenšia námaha je vylúčená. A pri tvojom poslednom pokuse zvládnuť Avigdor si skončil poskladaný v šatníku. Našťastie je priestorný,“ škodoradostne dodala.

„Zvládol by som to všetko aj bez teba!“ vyštekol. Vzápätí mu došlo, čo povedal a v tú chvíľu by si najradšej odkúsol jazyk. Určite by to bolo menej bolestné, ako pohľad na jeho sestru. Slzy mala na krajíčku, ale úspešne ich zadržiavala. Zhlboka sa nadýchla a bez slova odišla do pracovne.

  Musel uznať, že to bolo kruté. Ale nemohol inak. Teda, v tej chvíli nevidel iné riešenie. S námahou vstal a opierajúc sa o čo mohol, sa dostal do pracovne. Zaklopal, ale nedostal odpoveď. Skúsil to znova a potom vošiel. Mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Na zemi ležala Tweedlede, oči doširoka otvorené, z ucha jej tiekla krv. Nechápal, čo sa stalo. Do pracovne sa nikto nemohol dostať  bez toho, aby si to všimol. Prinajmenšom by počul hluk, ktorý by spôsobil boj. Rýchlo chňapol to telefóne a zavolal pomoc.

  Sanitka dorazila zanedlho, no pre neho to bola celá večnosť. Cesta do nemocnice bola nekonečná. Nevnímal zhon okolo. Díval sa len na tie rubínové oči, rovnaké ako jeho s neprirodzene úzkymi zreničkami. Jej telom občas prebehol kŕč, pri jednom mu skoro rozdrvila ruku. Konečne dorazili do nemocnice. Pred sálou ho niekto zadržal.

  Chodil po chodbe ako tiger v klietke a neustále pozoroval dvere, za ktorými zmizla jeho sestra a húf doktorov. Necítil, ako sa mu znova otvára rana a krv mu steká po nohe, zanechávajúc stopy na podlahe. Sestričke, ktorá mala vtedy službu, sa po hodnej chvíli podarilo presvedčiť ho, aby si nechal ošetriť nohu. Vôbec pri tom nevnímal výčitky, ako by sa mal šetriť. Myslel len na Tweedlede, všetko ostatné bolo vedľajšie.

  Sedel tam vyše troch hodín, keď konečne vyšiel doktor. Tweedledum k nemu pohotovo priskočil, až doktor pred ním mimovoľne o krok ustúpil.

„Vašu sestru napadol vírus,“ povedal priamo. Nemalo cenu chodiť okolo a zaobaľovať pravdu, výsledok by bol rovnaký.

„Ako?!“ Tweedledum nechápal. „Vírus napadá počítače, nie ľudí!“

„Vyzerá to tak, že môže aj ľudí. Samého ma to prekvapilo.“ Zamyslene si posunul okuliare vyššie po nose.

„Agenti so schopnosťou napojiť sa na počítačové siete a databázy majú vlastný obranný systém proti nim. Ten sa aktivuje okamžite pri napojení. Ale zdá sa, že vaša sestra bola príliš rozrušená a zrejme nemala všetko pod kontrolou.“

„Môžete jej pomôcť?“

„Pokiaľ by sme poznali vírus, jeho pôvod a vlastnosti... . Samozrejme by bola potrebná asistencia niekoho s rovnakou schopnosťou.“ Viac mu nebolo treba hovoriť.

  Vletel do pracovne a začal sa prehrabávať v súboroch. Hľadal zložky, ktoré jeho sestra vtedy prechádzala. Po nejakom čase sa mu to podarilo nájsť. Každý jeden súbor skontroloval, ale nenašiel tam nič, čo by mohlo pomôcť. Nikde nebolo ani stopy po víruse. Všetko prešiel ešte raz pozornejšie a potom znova. Pomaly strácal nádej a už to chcel zavrieť, keď zbadal jednu položku, ktorú prehliadol. Obsahovala zábery zo satelitu a pár dokumentov so súradnicami. . Najprv to vyzeralo na obyčajné bezpečnostné zábery. Niečím mu boli povedomé. Priblížil ich ako sa len dalo. Stuhol, keď spoznal osobu na obrázku. Mercredi. Vychádzala z Armblastovho domu. Rýchlo vyhľadal dátum. Deň po tom čo sa spolu skoro... . Pozrel na čas, pol siedmej. Oni boli u Eclipse o necelú hodinu neskôr. Takže  ... . Nie, nie, NIE!!! Vrelo to v ňom. Keď nemohol mať jeho, tak tu bola ešte ona. Čo vlastne čakal. Že ho miluje? Napriek tomu však cítil pocit zrady. Celý svet sa mu pomaly ale isto rútil. Zvalil sa do kresla a tupo hľadel pred seba.

  Sinistra s Dexterom zamierili na svoje obľúbené miesto v rohu a objednali si. Dextera sledoval pozorne okolie. Nie kvôli tomu že mal z niečoho strach, ale len zo zvyku byť ostražitý a mať všetko pod kontrolou. Všetko bolo v poriadku ako predpokladal. Teda aspoň si to myslel, dokiaľ sa jeho pohľad nezastavil pri bare.

„Sinistra, mohol by som ťa poprosiť o jednu vec?“ Zúfalý pohľad v dexterových očiach ho znepokojil.

„Vieš, že pre teba všetko,“ uistil ho s úsmevom. Dextera chytil jeho ruku do svojej. Sinistra bol zmätený jeho správaním, nebol u svojho partnera na niečo také zvyknutý.

„Celý večer sa venuj len mne. Všetko ostatné ignoruj.“ Sinistra sa mierne zamračil. Prečo ho žiadal o takú samozrejmosť? Komu inému by sa venoval?  Rozhliadol sa a hľadal príčinu to všetkého. Pohľad mu zastal pri bare. Žeby ´Déja vu´? Sedel tam Tweedledum. Už chápal. Strhol sa, keď počul tupý úder vedľa seba. To len dexterova hlava dopadla na stôl až poháre so štrngnutím podskočili.

„Dex?“ Pri tom nežnom oslovení sa červenovlasý agent narovnal.

„Tak bež,“ kývol hlavou k baru.

  Na jeho plece dopadla čiasi ruka. Ani sa neobzrel, len ďalej hľadel kamsi pred seba.

„Ako je na tom Tweedlede?“

„Nevyzerá to najlepšie.“ Tweedledum do seba kopol modrozelenú tekutinu. Sinistra sa pri spomienke na jej účinky trochu striasol.

„Už som počul o niečom podobnom,“ pokračoval.

„Ako to vyriešili?“ V očiach mu zaiskrila nádej.

„To už neviem. Spomínal to jeden agent. Bol to tlčhuba, nevenoval som tomu pozornosť.“ Radšej mu zatajil, že to skončilo smrťou dotyčného agenta. Nebol si istý jeho reakciu na takú informáciu.

„Keby si niečo potreboval, pokojne sa ozvi.“ Viac už nemohol pre neho urobiť. A to ho štvalo.

  Pri návrate domov mu tma a chlad bytu mu pripomenuli, že na neho nikto nečaká. Vošiel do svojej izby a zahľadel sa na fotografiu na nočnom stolíku. Bola z jeho narodenín, keď si vyšli na pláž. Vtedy boli taký šťastní, hádať sa začali až v poslednom čase.  Prešiel prstami po jednoduchom striebornom ráme a položil ju naspäť. Zaliezol do postele, ale nevedel zaspať. Po pol hodine prehadzovania sa hodil vankúš kamsi do kúta. Vstal a zamieril si to rovno na balkón. Čerstvý vzduch a nočné zvuky ho vždy upokojovali a uspávali. Len tam stál a vnímal všetko okolo.