2- Strach

  Eclipse behala očami z jedného na druhého a zase späť. V kancelárii bolo dusno ako pred búrkou na Medei. Akoby nestačilo, že tu už pred nimi boli Dextera so Sinistrou, očividne čerstvo pohádaní. Aj Mercredi bola dneska podráždená, síce to na sebe nedávala poznať. Audítor sedel na zvyčajnom mieste a pomaly popíjal horký čaj. Príliš horký, na jeho vkus.

„Podrobnosti vám Mercredi pošle a pred vstupom do warpu sa k vám pridajú Éclaire a Lumiére. Odchod!“ Obaja agenti opustili kanceláriu, ale stále sa vo vzduchu vznášalo trochu napätia. 

„Mám pocit, že o tom všetkom niečo vieš a aspoň z polovice v tom máš prsty! “ Armblast si pomaly usrkol.

„Neviem čo myslíš,“ vykúzlil nevinný pohľad šteňaťa a ďalej popíjal čaj.

„Tak za prvé: Sinistra po tebe hodil znechutený pohľad, ako keby si mu znásilnil Dexteru. Za druhé: keď vošli títo dvaja, Tweedledum sčervenal a tváril sa, akoby boli špičky jeho topánok tou najzaujímavejšou vecou v celej galaxii. A za tretie,“ oprela sa do svojho kresla s úsmevom tigra, ktorý práve ulovil tučné prasa, „Mercredi ti naservírovala ten hnusný horký čaj, ktorý schováva pre nevítané návštevy.“ V duchu musel uznať, že má priam fantastické pozorovacie schopnosti a jej úsudok skoro neomylný. Skoro, pretože nechápal, ako do toho zapadá Mercredi. Všetci si mysleli, že spolu niečo majú, ale bolo to len jednostranné. A u neho to bol len pracovný vzťah.

  Tweedledum si zhlboka oddýchol, keď konečne opustil kanceláriu. Nebolo mu tam práve najpríjemnejšie. Jeho sestra mu nevenovala ani pohľad od rána, keď sa zrazili vo dverách a komunikovala s ním len jednoduchými vetami. Mysľou mu prebehlo, že možno niečo vie o jeho nočnom výlete. V tú istú chvíľu to aj zavrhol. Skôr to boli následky včerajšieho večera. Alebo oboje?

„Tweedledum!“ Otočil sa a pohotovo chytil, čo mu sekretárka hodila. V ruke držal svoj prívesok s polmesiacom. Mercredi nič viac nedodala, len ďalej búšila do klávesnice počítača o čosi razantnejšie ako inokedy. Radšej sa jej ani nepýtal, odkiaľ ho má. Mohla ho nájsť len na jedinom mieste – v armblastovej posteli. Asi ho našla, keď... . Nechcel radšej ani domyslieť. Uviazal si ho a zatol zuby. Včera v noci... .On to myslel... no dobre, vtedy nemyslel, ale... ale jednoducho to tak vtedy cítil. Chcel ho objímať, hladiť po celom tele. Chcel ho cítiť na sebe, v sebe. Chcel! Pri tej spomienke mu telom prebehol neznámy, ale nádherný pocit.

  Unikol mu tichý vzdych. Tweedledee si to nevšímala, vedela čo sa deje. Náhodou počula, ako sa Sinistra s Dexterom hádajú ráno v kaviarni, keď popíjala nejaký nápoj po nadmernom požití alkoholu. Najprv ju to nezaujímalo a snažila sa sústrediť na dokumenty pred sebou, ale keď začula útržky ich hádky, v ktorých sa pomerne často spomínal Tweedledum a z nejakého jej neznámeho dôvodu aj Armblast, musela počúvať.

  Už hodnú chvíľu čakali, kedy sa objaví La Muse. Zatiaľ Tweedledee prechádzala údaje od Mercredi a Tweedledum kontroloval zbrane a ostatné potrebné veci. Po očku ju však sledoval. Stále rozmýšľal o jednej veci. Vlastne už dlhšiu dobu. Prečo ho tak držala od ostatných? Bolo mu jasné, že ho chce chrániť, ale toto bolo až príliš. Ostatní agenti mali aj iných priateľov okrem svojho partnera, ale oni nie. Občas spolu niekam vyšli medzi ľudí, no aj tak boli len sami dvaja. Raz na jednom večierku ho nechala na nejakú chvíľu o samote a začal sa rozprávať s čašníčkou. Bola veľmi príjemná a milá. Keď sa však Tweedledee vrátila, okamžite prerušila ich rozhovor a odišli. Doma nasledovalo hotové peklo v podobe hádky zakončenej fackou od Tweedldee.

  Musel sa to opýtať. Tu a teraz. Síce by tým porušil pravidlo, že práca a súkromie sa miešajú, ale nebol si istý, či by k tomu neskôr ešte našiel odvahu.

„Nee-san,“  „Prečo... prečo ti tak strašne vadí, keď sa s niekým zblížim?“

„To preberieme doma, teraz máme prácu,“ ľadovo odsekla.

„Nie, teraz!“ Prekvapene na neho pozrela. Takú tvrdohlavosť u neho ešte nikdy nevidela.

„Len sa o teba starám. Vadí ti to?“

„Len niekedy,“ pripustil ublíženým hlasom.

„Tak potom prepáč, že sa o teba bojím!“ Hysterický krik jeho sestry mal rovnaký efekt ako pár faciek. Takú ju nepoznal.

„Na misii sa aj ja o teba bojím. Ale mimo nej... .“ Nechápavo pokrútil hlavou. „Nikto by sa neodvážil ublížiť ani tebe ani mne.“ Vstal, prešiel k nej a nežne ju objal.

„Ja sa nebojím, že ti ublížia. Ja sa bojím, že... že sa zamiluješ a ja ťa stratím!“ Tweedledee vyhŕkli slzy. Odstrčila ho a rýchlo zmizla v zadnej časti. Stál tam a díval sa na zavreté dvere, za ktorými zmizla jeho sestra. Strach. Toto mu vyrazilo dych.

„Ta-daaaaaaa!“ Na obrazovke sa objavila rozosmiata agentka a za ňou v pozadí Armblast s pariacou šálkou v ruke.

„Éclaire a Lumiere sa hlásia. Kde je Tweedledee?“

„Mali ste tu byť už dávno!“

„Nemusíš byť hneď taký naštvaný,“ bránila sa. „Aj tak to nie je moja chyba. Tuná pán Bude-to-trvať-len-sekundu si odskočil po čaj a čakali sme na neho pol hodinu. Ako keby ho nepil u Eclipse.“ Pritom hodila vražedný pohľad po dotyčnom, ktorý  jej odpovedal milým úsmevom. Upil si z šálky a na tvári mal skoro blažený výraz.

„Posielam vám smernice cieľového warpu. A nie že to bude ako minule, keď vás polovica GOTTu hľadala po celej Mairwarskej galaxii!“ prerušil spojenie a unavene sa zosunul do kresla. Autopilot bol nastavený a mali ešte tak hodinu kým tam dorazia, takže si mohol chvíľu oddýchnuť.

  Ani si neuvedomil, kedy zaspal. Tweedledee už sedela vedľa neho a prezerala nejaké zložky. Na tvári ani stopa po slzách, alebo akýchkoľvek iných známkach rozrušenia či hnevu. Teraz museli pracovať, emócie a hádky išli bokom.

  Pristáli pred obrovskou polorozpadnutou stavbou. Rozkaz znel: zatknúť pašerákov a zaistiť tovar.

  Pomaly sa blížili chodbami k veľkej hale, odkiaľ bolo počuť hluk a pokrikovanie chlapov. Éclaire posunkami naznačila, aby sa rozdelili. Vykročila a o niečo zakopla. Vzápätí nasledoval ohlušujúci výbuch. Pasca, preblesklo každému z nich hlavou. Na nich začali padať kusy steny. Éclaire a Tweedledum svojou silou rozdrvili tie najväčšie a najnebezpečnejšie úlomky. Hluk rútiacej sa steny sa zmiešal so vzdialeným panickým revom pašerákov, ktorí sa snažili čo najskôr utiecť. Cez prach bolo len slabo vidieť siluetu Éclaire, ako beží za nimi prekaziť útek. Tweedledee sa snažila vytvoriť štíť. Celá budova sa otriasala. Armblast stojaci pár metrov za Tweedledumom držal Lumiere a chránil ju vlastným telom. Odrazu sa mu však vytrhla a utekala za Éclaire. Nestihol ju zadržať a jeho výkrik prehlušil druhý a hneď tesne za ním tretí výbuch. Tweedledum nestačil včas zareagovať. Ucítil strašnú bolesť v ľavej nohe a zrútil sa na zem. Pokúsil sa vstať, ale nemohol. Zaprel sa z plnej sily, ale bolesť v nohe bola taká silná, že sa mu zatmelo pred očami. Ucítil úder do hlavy, potom už nič viac nevnímal.

  Pritisol sa bližšie k zdroju tepla. Bola mu zima, v hlave mu hučalo a ľavá noha ho bolela ako čert. Nechcelo sa mu otvoriť oči, ale chcel vedieť, čo je s jeho sestrou.

„Nee-san!“ Vyskočil na nohy, ale hneď zistil, že to nebol ten najlepší nápad. Bolesť v nohe bola taká ostrá, až sa mu zaiskrilo pred očami. Bol by dopadol tvrdo na zem, ale čiesi ruky ho zachytili včas a pomaly mu pomohli posadiť sa. Prekvapene pozrel do šedých očí. Nevedel, či to nie sú len následky toho úderu do hlavy, ale videl v nich na malý okamih úľavu.

  Výbuchy im zatarasili cestu. Nemohli ani dopredu, ani dozadu. Tweedledum by možno mohol použiť svoje silové pole aby odstránil zával, ale to by len spustilo ďalšie kamene a prach. Armblast si sadol vedľa neho a pozrel na jeho nohu. Jemne odhrnul látku, aby mohol poriadne vidieť celé zranenie. Aj napriek opatrnosti Tweedledum zasykol od bolesti. Rana sa mu tiahla cez celé stehno a bolo v nej zabodnutých aj niekoľko úlomkov.

„Hmmm,“ sústredene skúmal ranu.

„Hmmm?“ Tweedledum prekvapene zopakoval a skoro mu vypadli oči keď videl, ako si siahol pod kabát a z nejakého vnútorného vrecka vytiahol malé, podlhovasté puzdro. Otvoril ho a letmo v ňom zazrel 4 injekcie, malú tubu s nejakými tabletkami a niekoľko náplastí rôznych veľkostí.

„Myslel som, že všetko nosíš v tom veľkom kufri,“ a fascinovane pozoroval, ako vyťahuje jednu injekciu a vyberá ju z obalu.

„Mám, ale toto je pre prípad ako tento.“ Usmial sa na neho a začal mu rozopínať košeľu, pričom sa nezabudol občas o neho jemne obtrieť rukou. Keby nebol zranený, povedal by že ho zvádza. Odhrnul mu ju a tým aj odhalil pár modrín a podliatin. Pri pohľade na ne sa zamračil.

„Tak a teraz pozor, štipne ťa včelička.“

„Neblbni a konečne mi to..... aau!“ Hodil po ňom ublížený pohľad.

„Varoval som ťa,“ bránil sa a pritom nezabudol nahodiť svoj nevinný výraz malého rozkošného mačiatka.

„Našťastie to nie je také hrozné, ako sa zdá a krvácanie pomaly prestáva, ale bude to chcieť pár stehov.“

„Čo to vlastne bolo?“ sykol naštvane. Teda, vedel že to trochu zabolí, ale ono to ešte stále pálilo!

„Len niečo, aby sa ti tá rana nezapálila.“ Nervózne sa zamechril pod jeho skúmavým pohľadom a začal sa rýchlo zapínať.

„Kto by to bol povedal, že agent GOTTu je hanblivý?“ Tweedledumovi neušiel náznak túžby v jeho hlase. On ho tu skutočne zvádzal! Zamračil sa a rozhliadol sa okolo seba. Rozmýšľal, ako sa odtiaľ dostať. Cez tie zrúcaniny by sa nedostal ani krtko so zbíjačkou. A pomoc tu mohla byť najskôr asi tak za šesť hodín a kým ich vyhrabú... . Na čele sa mu objavila vráska.

  Všimol si ako sa pozorne všade rozhliadal po hocičom, čo by im pomohlo dostať sa odtiaľ, ale aj tak sa mu nepodarilo nič nájsť. Bol taký roztomilý, keď sa na niečo sústredil. Len ho zarazilo, že nenašiel to čo on.

„Jedna možnosť by tu bola.“ Tweedledum na neho pozrel ako na blázna. Všimol si, že nepozerá na neho, ale o hodný kus vyššie. Zaklonil hlavu, ale nič nevidel. Posunul sa trochu od steny a vtedy to zbadal. Ventilačná šachta! A dosť veľká, aby sa ňou prepchali.

„Má to len dva problémy,“ sklonil sa k nemu. „Nevieme, kam to vedie.“

„To je to najmenej. A ten druhý?“ Snažil sa zachovať pokoj. Bol až príliš blízko.

„Dostať sa tam. Ty ledva stojíš na jednej nohe, takže to podo mnou neustojíš a ani na mne.“ Nahol sa k nemu ešte bližšie a Tweedledum ucítil jeho dych na svojom krku.

„Kým to neskúsime... “ snažil sa trochu zatváriť, akoby sa nič nedialo a jeho telo sa nechvelo.

  Armblast mu pomohol vstať, postavil chrbtom k  stene a ruky spojil, aby mal kde stúpnuť. Tweedledum zatínal zuby a snažil sa nemyslieť na bolesť, ktorá mu vystreľovala do celého tela aj pri najmenšom pohybe nohou. Rukami sa oprel o jeho plecia a zdravou nohou sa odrazil z celej sily. Málo, uvedomil si, keď padal na zem a dopadol na zranenú nohu. Zatmelo sa mu pred očami a ani si neuvedomil, že sa ešte stále držal Armblasta a stiahol ho na seba. Ten sa z neho rýchlo odvalil a pritiahol si ho do náručia. S hrôzou si všimol, že rana na nohe mu začal znova krvácať a ešte viac ako predtým.

„Tweedledum, si blbec,“ uľavil si aspoň trochu. Aj keď to myslel ako výčitku, slabo sa na neho pousmial a rukou ho jemne pohladil po tvári. Tweedledum otvoril oči. Zdvihol ruku a priložil ju na jeho. Teraz vyzeral ako malé, bezbranné a zranené mačiatko, ktoré sa k nemu túli a hľadá útočisko. Neodolal a sklonil sa k nemu, až sa zľahka dotkol jeho pier a pobozkal ho.

Tweedledum cítil, že stratil veľa krvi. Zavrel oči.  Len slabo počul, ako na neho niečo kričí. Upadol do bezvedomia s príjemným pocitom na perách.