5- Splnený sen

  Musel získať informácie. A k tým podstatným a presným sa mohol dostať len jediným spôsobom. Hnal sa chodbami nemocnice, elegantnou otočkou sa vyhol zhluku sestričiek, len aby vrazil do niekoho iného.

„Prepáčte.“ rýchlo sa ospravedlňoval drobnejšej osobe, ktorá sa mu náhle ocitla v náručí.

„Nechcel som... Mercredi!“ Spomeň čerta... Okamžite sa na neho usmiala.

„Ahoj.“

„Práve som na teba myslel.“ V duchu sa nakopol za svoj výber slov, keď zbadal ako sa jej oči rozžiarili. Iste si to vyložila po svojom.

„To je od teba milé. A čoho konkrétne sa to týkalo?“ Určite nie toho čo myslíš ty.

„Potreboval by som od teba jednu drobnosť. Je to veľmi citlivá záležitosť, takže mohli by sme sa presunúť niekam, kde je viac súkromia?“ Mercredi sa okamžite k nemu viac pritúlila a vtedy si uvedomil, že ju ešte stále drží. Odstúpil od nej a zamieril si to do blízkeho parku, ktorý slúžil pre pacientov a ich návštevy. Zastal až pri najvzdialenejšej lavičke, kde ich nebude nikto vyrušovať. Mercredi si sadla a trpezlivo čakala.

„Ako asistentka Eclipse by si mala mať prístup k spisom s najvyššou klasifikáciou utajenia.“

„A ty by si nejaké z nich potreboval.“

„Stačili by mi tie, ktoré obsahujú určité kľúčové slová.“

„Má to niečo spoločné so stavom Tweedledee?“

„Popravde- áno.“ Mercredi to nijako neprekvapilo, ale trochu sa zamračila.

„Nechcem po tebe aby si sa nabúrala do systému správnej rady GU, len do databázy projektov vedenia GOTT, o ktorých vie zopár dôveryhodných osôb na vyšších miestach.“

„Len?“ Jeden by sa čudoval, koľko sarkazmu sa dá vložiť do tak krátkeho slova.

„Len.“

„Nie som špeh.“ Otočila sa na odchod, ale on sa jej okamžite postavil do cesty.

„Vieš, že to robím veľmi nerád, ale mám ti pripomenúť, ako som ti naposledy zachránil krk?!“ Mercredi sa len veľmi ťažko darilo zakryť zúrivosť, ktorá ňou lomcovala. Bola pravda, že bez neho by teraz bola niekde úplne inde. Pri troche šťastia by to možno prežila.

 „Dobre, večer u mňa.“

„Nie. Stretneme sa v bare Renar.“ A zmizol. Mercredi tam ešte chvíľu stála a snažila sa dať dokopy. Neštvalo ju, že ju určitým spôsobom vydieral ako skôr to, pre koho to robí.

  Pohár sa rozbil o stenu a črepiny sa rozleteli skoro po celej miestnosti. Tweedledum sa unavene oprel do kresla. Trčal v sestrinej pracovni už niekoľko hodín a za ten čas nenašiel nič. Žiadne stopy, podozrivé súbory, absolútne nič, čo by mu pomohlo posunúť sa aspoň o kúsok. Trčal na tom istom mieste ako dneska ráno. Pohľad mu padol na obrázok v jednoduchom drevenom rámčeku. Rovnaký, ale strieborný, mal vo svojej izbe. Na fotke so sestrou tam obaja vyzerali šťastní. Nielen vyzerali, ale aj boli. Prečo niektoré veci nemohli ostať stále rovnaké, ako na začiatku? Prečo sa všetko muselo zmeniť? Aj keď nie okamžite, časom určite. Doposiaľ ostalo po starom len jediné. Mal svoju sestru. No teraz mohol veľmi rýchlo prísť aj o ňu. Keby stratil Tweedledee, nemal by už nikoho. Čo sa týkalo Armblasta, nevedel, čo si má myslieť. Želať si, aby ho nikdy nestretol, by bolo klišé a navyše detinské. Chcel, aby sa to vtedy inak skončilo. Lenže čo by mal urobiť, aby mal teraz to, po čom túžil? Aby mal po svojom boku aj svoju sestru a aj jeho?

  Chvíľu tam ešte sedel a hlavou mu vírilo tisíc podobných otázok, kým sa rozhodol konečne si ísť ľahnúť.

  Sinistra s Dexterom vyšli z kancelárie Eclipse a rovno si to zamierili späť na Centurion. Kvôli zníženému počtu agentov mali jednu misiu za druhou. Aspoň, že teraz im bola pridelená menšia výpomoc.

„Dúfam, že to nebudú nováčikovia. Nemienim robiť niekomu opatrovateľku.“ Sinistra si nevšímal podráždenosti svojho partnera a potichu kráčal ďalej vedľa neho. Došli k dispečerovi a Dextera sa automaticky ujal vybavovania formalít a podpisovania formulárov, kým jeho dvojča sa zatiaľ rozhliadalo po ich posile. Pohľad sa mu zastavil na dvoch osobách, postávajúcich pri ich krížniku. Jedna sa ležérne opierala o veľký kufor a druhá nervózne postávala o pár metrov ďalej.

„Dobrá správa je, že to nie sú žiadni amatéri.“

„A tá zlá?“ Dextera trochu znervóznel, keď sa mu nedostalo odpovedi a chcel vedieť prečo. Chvíľku mu trvalo, kým našiel pohľadom to, čo jeho partner a útrpne si povzdychol. 

„Ja viem, že som niekedy na Eclipse protivný, ale až tak som ju nemohol naštvať.“

„Myslíš?“ Dextera šľahol pohľadom po modrovláskovi, no ten sa len roztomilo usmieval. Niekedy nechápal, ako môže niekto taký roztomilý byť občas tak sarkastický. Radšej to nechal tak a psychicky sa pripravil na najbližších niekoľko hodín.

  Let prebiehal v celku pokojne, aj keď Dexterovi to ticho z jemu neznámeho dôvodu nebolo príliš príjemné. Keď boli so Sinistrom osamote, nevadilo mu to, rozumeli si aj bez slov. Ale s tými dvoma za chrbtom... Tweedledum si udržoval od Armblasta odstup, hoci nemal veľmi na výber v obmedzenom priestore lodi. Ten mu nevenoval najmenšiu pozornosť. Študoval akési zložky a občas sa nad nimi zamračil. Otrávene si povzdychol a chvíľu sa ešte mrvil, kým si našiel vhodnú polohu a zaspal. Väčšinu času teraz trávil v nemocnici a doma si tiež veľmi neoddýchol.

  Armblastovo obočie snáď ešte nikdy nebolo tak vysoko ako teraz, keď počul pestrú slovnú zásobu vulgarizmov agenta. Tweedledum bol nevraživý a keď šlo o jeho sestru, vedel byť poriadne agresívny. No nadávať ho počul prvý krát v živote, o tých výrazoch radšej pomlčať. Momentálne sám nemal ďaleko od podobného záchvatu.

  Opäť boli spolu v zavalenej chodbe. Teraz však mali šťastie, utrpeli iba pár odrenín a neskôr sa možno objavia miestami modriny. Keby došlo k vážnejšiemu zraneniu ako minule, bol by to veľký problém. Jeho kufor totižto ležal zasypaný pod ruinami zosunutých stien. Hneval sa sám na seba, že sa dostal dvakrát do rovnakej pasce.

  Búrka nadávok pomaly ustávala ako sa Tweedledum postupne upokojoval a nakoniec sa zosunul na zem. Armblast sa ležérne oprel a ticho ho sledoval. Nemal ani najmenší nápad, ako sa odtiaľ dostanú. Mohli len čakať.

  Trčali tam už skoro hodinu a ani jeden z nich zatiaľ nepovedal ani slovo. Neraz sa im pohľady stretli, ale Tweedledum sa vždy okamžite odvrátil. Úprimne, liezlo mu to na nervy. Celá tá situácia bola absurdná. A kvôli čomu to všetko? Kvôli chybe, ktorú urobil na začiatku. Chcel sa s ním o tom už mnohokrát porozprávať, ale nikdy mu nepripadalo, že je vhodné miesto alebo čas. Teraz tu boli uväznení, ani jeden z nich nemal kam ujsť a času mali pomerne dosť. Otázkou bolo, či ho vypočuje. Dokázal k tomu donútiť aj byrokratov, tak prečo nie jeho?

„Vtedy v noci...“

„Nechcem o tom hovoriť.“

„Ja som...“

„Nie!“

„Chcem ti povedať...“ Ani tento krát nestihol dokončiť vetu. Tweedledum okamžite vyskočil na nohy a prirazil ho k stene. Bolelo to, ale navonok to neukázal. Nepokoj v jeho očiach sa zmenil na hnev.

„Nechaj ma na pokoji! Tváriš sa, že... že... a pritom...“ zhlboka sa nadýchol aby sa ukľudnil a snažil sa zadržať slzy. Povolil stisk, ale nepustil ho. Nevedel čo robiť, čo si má myslieť, ako reagovať. Po tom, čo videl v nemocnici, zmenil svoje rozhodnutie dať mu šancu. Ale napriek tomu sa celý čas chcel k nemu pritisnúť a na všetko ostatné zabudnúť. Jedna časť by to okamžite urobila, druhá chcela na všetko zabudnúť a žiť ako predtým. Cítil sa ako schizofrenik. Snažili sa prekričať jedna druhú a už ho z toho začínala poriadne bolieť hlava.

  Armblast mohol len hádať, o čom rozmýšľa, no nemohol si nevšimnúť búrku v rubínových očiach. Tá odrazu ustala a Tweedledum ho konečne pustil. Stiahol si rukavice a postavil sa čelom k hromade sutín.

„Čo chceš robiť?“

„Pri týchto stavbách sa do základov dávajú železné konštrukcie.“ Tweedledum opatrne vytvoril magnetické pole a snažil sa presúvať ťažké kusy zborenej steny pomaličky tak, aby spravil otvor cez ktorý by sa mohli dostať von. Armblast na neho chvíľu nechápavo hľadel kým mu došlo o čom hovorí. Vzápätí ho napadla ďalšia myšlienka.

„Mám jednu otázku.“ Tweedledum prestal a zvedavo na neho pozrel.

„Prečo ťa to nenapadlo minule?“

„Rozptyľoval si ma,“ odpovedal a na tvári sa mu objavilo slabunké začervenanie. Rozkošný, prebleslo Armblastovi okamžite mysľou a ďalej ho sledoval.

  Tweedledum sa musel sústrediť a postupovať veľmi pomaly. Už sa začala rysovať menšia štrbinka v závale, keď sa nečakane ozvalo tlmené pípnutie. Ešte si stihli vymeniť vyplašené pohľady a potom sa ozval výbuch. Tweedledum si ani nevšimol kedy ho Armblast schytil a skryl pod sebou. Pustil ho až keď všetko naokolo ustalo.

„V poriadku?“ Agent sa zmohol len na prikývnutie. Zhrozene pozeral na kopu trosiek, kde pred pár sekundami stál.

„To som rád“ a odpadol. Tweedledum ho ledva stihol zachytiť a opatrne ho položil na zem. Na ruke, ktorou mu podopieral hlavu ucítil niečo vlhké a lepkavé. Zrazu stál znova uprostred tmy po pás vo vode, ruky od krvi.