Pochybnosti a ich následky

  Jemné tóny piana sa rozliehali skoro prázdnym barom. Spolu s tlmeným svetlom vytvárali príjemnú atmosféru, ktorá priam zvádzala k pomalému popíjaniu a šteklivým rozhovorom. Pri okne v rohu spolu sedeli dvaja muži. Červenovlások sa naklonil k svojmu druhovi. Odhrnul mu prameň jeho nádherných, dlhých vlasov jemne modrej farby a niečo mu začal šepkať. Podľa výrazu jeho spoločníka a náhleho začervenania v tvári bolo jasné, že sa to práce ani zďaleka netýkalo.

„Dextera!“ potichu ho napomenul. Nedal sa odbiť a pokračoval v líčení jeho predstavy príjemne strávenej noci.

„Dextera!“ tento krát však bol jeho hlas iný. Ten nechápal tú náhlu zmenu.

„Nie je to Tweedledum?“

Otočil sa smerom, ktorým hľadel uprene Sinistra. Pri bare sedel na stoličke, alebo skôr polo ležal na bare, ich kolega. Na prvý pohľad bolo vidieť, že tu je už dlhšiu dobu a má pár pohárikov za sebou. A džús v nich rozhodne nebol. Teda nie čistý.

„Je. A?“ odpovedal podráždene Dextera. Starostlivosť jeho partnera bola dojímavá a občas dokonca lichotivá, ale nie pokiaľ išlo o niekoho iného a už vôbec nie, keď tým prerušil jeho, ehm.... plány na večer.

„Nezavoláme ho k nám? Vyzerá taký smutný a utrápený. Nikdy som ho tak nevidel.“ Starosť v jeho hlase teraz Dexteru vytáčala priam do nepríčetnosti. Radšej sa zhlboka nadýchol a napočítal do troch.

„Vyzerá, že CHCE byť sám.“ Premáhal sa, aby neznel podráždene, aj keď najradšej by ho odtiahol preč. Najlepšie do ich bytu, zatiahol ho do postele a potom.... .

„Mne sa to nejako nezdá. Idem za ním.“ Vstal a vyrazil. Teda chcel, ale Dexterova ruka ho zadržala.

„Myslím, že keby sa chcel s niekým rozprávať, tak tam nesedí sám,“ snažil sa ho trpezlivo odhovoriť.

„Ale ...“ nedopovedal, len sa zadíval na Tweedleduma.

  Barman leštil poháre a krútil hlavou. Ešte nikdy nevidel nikoho, kto by toho toľko vypil a bol po tom pri vedomí, alebo dokonca dokázal rozprávať tak čisto bez zamotávajúceho sa jazyka.

„Znovu“ zamumlal Tweedledum. Kopol obsah pohárika do seba na ex a zhlboka si vzdychol. Zrazu ucítil na sebe niečí pohľad. Otočil sa. Pri stole stál Sinistra hľadiac na neho a Dextera ho držal za ruku. Zamával im na pozdrav a s ďalším hlbokým povzdychom sa otočil späť k baru do svojej pôvodnej polohy.

  Dextera to vzdal a pustil Sinistru. Aj tak už bolo po jeho plánoch. Ten sa na neho usmial. Vyrazil k baru a sadol si po jeho ľavej strane.

„Dám si to isté“ prehodil s úsmevom na barmana. Hneď pred ním stál pohárik s modrozeleným obsahom. Chvíľu na to hľadel, ale potom v duchu pokrčil plecami a šupol to do seba. Zistil, že to nebol dobrý nápad, keď sa s ním začala miestnosť točiť a pohupovať zároveň. Radšej sa chytil pultu, aby nespadol zo stoličky. Ešte ho pár krát striaslo a keď sa ako tak ukľudnil, pozrel vydesene na barmana. Ten na jeho nevyslovenú otázku, koľko toho jeho kolega vypil, pozrel  na šesť prázdnych fliaš a siedma bola z väčšej časti prázdna.

„Si tu sám? Alebo za chvíľku dorazí Tweedledee?“

„Sááám,“ zamumlal a ďalší pohárik bol prázdny. „A Tweedledee je na dámskej jazde s Éclaire a ostatnými.“

„Nechceš sa k nám pripojiť?“ Tweedledoom sa pomaly otočil a pozrel na Dextera sediaceho pri stole, ako si rukou podopiera hlavu, popíja a neprítomne hľadí z okna. Rovnako pomaly sa otočí naspäť, nasleduje ďalší povzdych. Sinistra trpezlivo čaká na odpoveď. Po niekoľkých minútach to skúsil opäť.

„Alebo nezájdeš s nami...“

„Nie. Určite ste mali iné plány. Hlavne Dextera.“

„Mali, ale tie sa zmenili“ ozval sa za nimi menovaný a sadol si z druhej strany.

„No tak, prezraď nám, čo ťaží tvoju dušičku,“ jemne zapriadol po chvíli ticha. Nastala ešte dlhšia pauza. Podľa toho, ako sa pohrával s pohárom, bolo vidieť že zbiera odvahu.

„No, ono je to tak, .... že, no... jednoducho...“ liezlo to z neho ako z chlpatej deky.

„Jednoducho...“ snažil sa ho povzbudiť Sinistra.

„Žijem už vyše dvesto rokov a ... Stále máme nejaké misie, takže som neustále s Tweedledee. A keď nie sme na misii, tak trénujeme alebo ma niekde vláči. Nemám vôbec trochu voľného času, ani súkromia a... “ Sinistra s Dexterom po sebe hodili prekvapené pohľady.

„ ...ešte som nikoho nemal!“ vyhŕklo z neho a uprel svoj rubínový pohľad na dno pohára. V tú chvíľu by bolo počuť aj muchu zažmurkať.

„Aha!“ ozvalo sa z oboch strán.

„A prečo jej to jednoducho nepovieš?“ skúsil Dextera.

„Už som to urobil. A hneď na to som si vypočul kázanie, že je moja staršia sestra a všetko okolo toho. A začala ma ešte viac kontrolovať. Dokonca mi dala aj plošticu,“ znechutene odfrkol a pohodil na pult niečo, čo sa podobalo malinkej tabletke.

„Môžem sa pripojiť?“ Všetci stočili pohľad na malého, zeleno vlasého prišelca. Inej reakcie sa Eloh nedočkal a tak si prisadol.

„Sedíte tu ako na pohrebe,“ nezabudol podpichnúť.

„ Kde máš partnera?“ spýtal sa trochu znechutene Dextera. Napätie medzi nimi bolo až príliš husté.

„Neviem. Nie je to môj pes, aby som ho mal na vodítku“ odpovedal a premeral si Sinistru. Ten ho úplne ignoroval a odpil si z džúsu. Po tom predchádzajúcom šoku nemal chuť na žiaden alkohol. Zato Dextera sa triasol od zúrivosti.

Ďalší hlboký povzdych, ktorým Tweedledum opätovne upútal ich pozornosť.

„A jemu je čo?“

„Je čistý“ naznačil Dextera. Teraz išli hádky bokom. Chvíľu trvalo, kým mu to došlo.

„Ou!“ Dextera len potriasol hlavou a od Tweedleduma si vyslúžil ublížené zastonanie.

„A čo Tweedlede?“ Tri znechutené pohľady sa do neho zavŕtali a okamžite oľutoval svoju otázku.

„No čo tak na mňa pozeráte? Veď aj vy dvaja ste súrodenci, dokonca dvojičky a... a...“

„Radšej ich viac nedráždi,“ sadol si vedľa neho Armblast. ´Tomu hovorím záchrana´ oddýchol si. V tej chvíli mu pripadalo, že Dextera by bol schopný ho v sekunde roztrhať, ako tie veľké ryby s niekoľkými radmi zubov, ktoré videl v jednom dokumente o Zemi.

„Viete niečo o tých nových agentoch z FP7? “ takticky sa snažil zmeniť tému.

  Pozvoľna sa rozprúdil rozhovor. Dokonca aj Tweedledum sa zapojil a po čase to vyzeralo, akoby sa tu zišlo pár dobrých priateľov.

  Neskoro po polnoci ich ako prvý opustil Eloh. Za chvíľu sa aj Sinistra s Dexterom vytratili s výhovorkou o skorom vstávaní. Armblast si všimol Tweedledumov zasnený pohľad, keď ich videl odchádzať držiac sa za ruky. Vedel na čo myslí. Prišiel pár sekúnd po Elohovi a počul ich rozhovor. Aj keď to, že bol ešte čistý ako ho nazval Dextera, bolo podľa neho určitým spôsobom – milé. Spozoroval, že pomaly sa začali prejavovať účinky alkoholu, keďže sa Tweedledum na neho usmieval ako spokojná mačka, ktorá zožrala smotanu aj šľahačku, a ešte k tomu dostala poriadny kus šunky.

„Je na čase ísť domov,“ zahlásil Armblast. Pritom ho podoprel a chytil okolo pása. Tweedledum ledva ovládal svoje telo, takže ho musel napol podpierať a napol vliecť.

  Už boli pred jeho bytom, keď v tom na chvíľu omdlel a stiahol Armblasta so sebou. Ten sa s námahou pozbieral zo zeme a vzal ho do náručia. Konečne ho uložil do svojej postele a sám sa unavený zvalil do kresla pri okne. Po hodnej chvíli premáhania, aby nezaspal v kresle, sa zodvihol a zamieril do kúpeľne. Rýchlo sa opláchol a len s uterákom okolo bokov sa vrátil do izby po oblečenie a deku, aby si ustlal na pohovke. Zarazil sa. Na zemi bolo pohodené Tweedledumove oblečenie. ´Kedy to len stihol?´ Pozbieral ho a uložil na kreslo. Už chcel odísť, keď si spomenul na budík nastavený na skoro ráno. Ten nanešťastie bol na poličke nad jeho hlavou. Opatrne sa natiahol ponad “nájomníka“ vo svojej posteli. Už ho skoro mal na dosah, už... . Ucítil ruku na svojej tvári. Príjemné, pomyslel si a podvedome sa primkol bližšie. Vzápätí si uvedomil, komu patrí a sklonil hlavu. Jeho pohľad sa stretol s rubínovým. Aj napriek tme v nich bolo vidieť túžbu. V snahe vymaniť sa z ich vplyvu, sa pozrel o kúsok nižšie, ale narazil na jeho ústa, jemne pootvorené. V duchu zavyl ako starý vlk na mesiac v splne. Obaja dýchal zrýchlene. Jeden vzrušením, druhý túžbou.

  Sklonil sa k nemu a ľahunko ako pierko mu prešiel jazykom po perách. Jemne pritisol svoje na jeho a nakoniec vnikol jazykom dnu. Rukou vkĺzol pod deku a začal mu blúdiť po tele. Cez hruď a svalnaté brucho až k bokom, ešte nižšie a... . Na jeho prekvapenie nenarazil na lem trenírok ani žiaden iný kus spodného prádla. Ležal tam úplne nahý! S hrôzou zistil, že jeho vzrušenie vzrástlo. Túžil po ňom. Chcel ho! Prikrývka skončila na zemi a on sa tisol k telu ležiacim pod ním. Tweedledum ho objal okolo krku a oplácal mu vášnivé bozky. Jednu ruku pomaly začal sunúť nižšie a nižšie. Za chvíľku skončil na zemi aj uterák. Obaja cítili vzrušenie toho druhého. Armblas sa odtrhol od jeho úst, ale len preto aby sa presunul na jeho krk a rozopol prívesok, ktorý mu zavadzal. Pritom rozmýšľal o polohe, ktorá by im najviac vyhovovala, hlavne Tweedledumovi, keďže... Tu sa zarazil. Bol by jeho prvý. Chce to naozaj, alebo ho len chce využiť? Trochu sa nadvihol a priamo sa mu pozrel do očí.

„Prečo?“ Zavrel oči a snažil sa premýšľať, prečo to vlastne robí. Ale jediné čo vedel bolo, že chce cítiť jeho dotyky, jeho telo na svojom, chce ho cítiť v sebe.

„Ja... ani neviem.“ Nervózne sa pomechril.

„Snáď si nemyslíš že....“ radšej nedopovedal. Ani by to nemohol vysloviť. Nikdy nikoho nevyužil, nech sa to týkalo čohokoľvek! A s citmi druhých by sa nezahrával ani keby to boli najhorší zločinci v galaxii!

   Vyslobodil sa spod neho a čo najrýchlejšie sa snažil obliecť. Armblast ho zarazene sledoval. V duchu si nadával do idiotov, kreténov a všetkej hávede, ktorá len existovala. Vyskočil z postele a objal ho zozadu. Cítil, ako sa trasie. Od hnevu? Alebo sa mu tak zhnusil?

  Vymanil sa z jeho objatia. Potom už bolo len počuť tiché zavretie dverí. Bol by omnoho radšej, keby nimi treskol. Aspoň by vedel, že je “len“ nahnevaný.

  Tweedledum sa ešte dlho potuloval nočnými ulicami. Bolo už dosť neskoro, keď sa konečne vybral domov. Potichu sa vkradol dnu, aby náhodou nezobudil sestru. Vydýchol si keď zistil, že sa vrátil skôr ako ona. Určite by začala vyzvedať a to bolo to posledné, čo teraz chcel. Vkĺzol do svojej izby a zvalil sa na posteľ. Zavrel oči a snažil sa zaspať. Pred očami mal stále Armblasta, nech sa akokoľvek snažil zahnať myšlienku na neho. Po tvári mu pomaly tiekla osamelá slza.